Možno treba zapáliť sviečku aj na hroboch neznámych vojakov
Je obdobie, kedy sa viac ako inokedy zamýšľame nad životom i smrťou. V tomto roku si pripomíname sté výročie vypuknutia prvej svetovej vojny a sedemdesiate výročie SNP a Karpatsko-duklianskej operácie. To boli pohnútky k tomu, aby sa študenti druhého ročníka SPŠ v Bardejove vydali na cestu po stopách prvej i druhej svetovej vojny.
Navštívili sme cintoríny a pamätníky vojen, ktoré sa, bohužiaľ, v našom regióne výrazne podpísali. Prešli sme cestu z Bardejova na Duklu. Zastavili sme sa na cintorínoch v Zborove, Stebníku, Nižnej Polianke a kvetom a zapálenou sviečkou sme si uctili aj vojakov pochovaných vo Svidníku a na Dukle.
Učiť sa niečo v škole, alebo vidieť na vlastné oči na krížoch vyryté mená i hroby stoviek neznámych vojakov, to nie je to isté. Stáť nad dedinou, na cintoríne, kde spoločníkom je iba vietor a lístie padajúce zo stromov a vedieť, že tu vyhasli životy chlapcov možno len o pár rokov starších, to musí pohnúť každým.
Je potrebné pripomenúť si, že na vojenských cintorínoch sú pochovaní ľudia, ktorí tiež chceli žiť. Chceli sa vrátiť domov, ale zostali tu a nemá kto na ich hroboch zapáliť sviečku. A treba si hroby padlých vojakov pripomenúť možno aj preto, že vojna ani dnes nie je neznámy pojem. Práve teraz je až nepríjemne blízko.
